o filme
Skupina rodičov sa stretáva v materskej škôlke
v ktorej spoločne zažívajú aké to je, byť znovu dieťatom.
Otvorenosť a odolnosť, rovnako ako latentné násilie prítomné v každej detskej hre umocňuje príbeh novej mamičky, ktorá prichádza so svojim synom do elitného školského prostredia. Jej vyslovená pochybnosť o bezpečí spustí sériu nevysvetliteľných udalostí.
Film skúma psychológiu vylúčenia, silu kolektívnej ilúzie
a tenkú hranicu medzi obeťou a páchateľom.
"Navrátime sa do detských čias a budeme sa trochu hrať."
Autorský film hereckej skupiny režiséra Jána Mikuša, odhaľuje skryté formy násilia v zdanlivo bezpečnom prostredí. Na príbeh „elitných rodičov” filmu HOMO LUDENS sa tiež možno pozrieť ako na ironickú kritiku moderných výchovných trendov a vzdelávania, tak ako aj na nehynúci trend podvolenia sa vládnucemu režimu takzvanej väčšiny.
Dej:
Nová mamička Martina prichádza so svojím synom do elitnej škôlky, ktorá sa prezentuje svojou otvorenosťou a bezpečnosťou. Na uvítacom karnevale ju však zaskočí maska jedného z otcov, ktorý je takmer nahý s realistickým samopaľom a kuklou na tvári. Jej obava o mentálne bezpečie detí však spustí radu nevysvetliteľných udalostí.
Režisérske antré:
Náš druhý celovečerný snímok vznikol z nadšenia, priateľstva, no najmä z odhodlania rozprávať príbeh bez akéhokoľvek nároku na odmenu. Na začiatku sme objavovali témy a prostredia, ktoré by nás zaujali. Príbeh filmu Homo ludens (človek hravý) vychádza zo skutočnej udalosti, ktorú sme zažili ako rodičia na karnevale v materskej škôlke. Rozprávali sme sa spoločne s hereckým tímom o tejto situácii a následne o mnohých iných témach, ktoré sme sa do filmu pokúšali prostredníctvom postáv a situácií dostať.
Vo finále som pripravil niekoľko scén – situácií, ktoré sme následne spoločne s hereckým tímom natočili. Následne sa nabaľovali ďalšie a ďalšie scény. Scenár a dialógy teda nikdy neexistovali. Naším prostriedkom tu teda bola autorská – herecká improvizácia. Po štyroch dňoch strávených v škôlke sme našu prácu ukončili. Takmer všetky scény sme natáčali len jeden, maximálne dva razy. Vedome sme teda pripravili filmový materiál tak, ako sa to samozrejme nedá, alebo nesmie robiť.
Strávil som niekoľko dlhých mesiacov strihom a vzniklo niekoľko kompozícií, ktoré rozprávali vždy tak trochu iný príbeh. Po piatom strihu, po konzultácii s priateľmi, no najmä s Jankou, som sa rozhodol odovzdať film na post-produkciu zvuku a obrazu. Množstvo skvelých hereckých scén som teda musel odstrihnúť a vypustiť. Film by nikdy nevznikol bez mojich priateliek a priateľov s ktorými ma spája nielen javisko a spoločné prežívanie.
Ďalšie kroky smerujú k našim divákom.
Nakoľko je naše miesto len veľmi ťažko definovateľné, nie je jasné, kde by sme mohli náš film premietať. Teraz nastáva čas oveľa špecifickejšej práce, a to dostať ho k vám.
Ďakujeme, že ste s nami a že máte záujem o tvorbu, ktorá stojí ďaleko za hranicami bežnej filmovej produkcie, ktorej nositeľmi ideí a následného stretnutia sú takmer vždy, pomerne vysoké rozpočty.
Verím, že sa nám podarí osloviť široké diváctvo naším úprimným, neotrelým a autentickým hereckým nasadením, ktoré je základným kapitálom našej tvorivej slobody a chuti rozprávať filmové príbehy no najmä konečne sa znovu uvidieť v bezpečnom svete tvorby a umenia.
Ján Mikuš